Kontroverzná predchodkyňa.Novinárka Theo Anna Sprüngli-ová (1880-1953) viac známa pod menom rečníčky Anny Rüling-ovej |
|
Pred 100 rokmi, 9. októbra 1904, mala Anna Rüling-ová prvý vtedy doposiaľ vo svete známy „lesbicko-politický“ prejav „o homosexualite a ženskom hnutí“. Miestom konania tohto prejavu bolo zhromaždenie Wissenschaftlich humanitärer Komitee (Vedeckého humanitárneho Komité) v berlínskom hotely Princ Albrecht. |
|
Idea sociálneho hnutia, nielen za práva homosexuálov, vznikla v 19. storočí najmä v Nemecku. Jej strojcom bol Karl Heinrich Ulrich (1825-1995). Tento právnik sa svojou homosexualitou netajil. Sám seba pomenoval tzv. “urningom” a svoje homosexuálne sestry “urnidami”. Bezúspešne sa usiloval uviesť do života svôj “urningský” spolok ako prvú organizáciu homosexuálov. Vo svojich 12 brožúrach “k prieskumu tajomstva mužskej lásky” (1864-1879) vyvinul prvú ukončenú teóriu vrodenej mužskej homosexuality, ktorú odvodil od venuše Uránia a pomenoval Uranizmom. Vo svojich začiatkoch uverejňoval svoje texty pod pseudonymom Numa Numantis, aby tak chránil svoju rodinu. V roku 2000 bol v Spojených Štátoch Karl Heinrich Ulrich vďaka iniciatíve historika Michaela Lombardi-Nasha z Floridy tak povediac znovuobjavený. Koncom Augusta 2006 sa bude konať spomienková akcia na jeho hrobe v talianskom L`Aquila pri príležitosti jeho 181. výročia narodenia. Ulrichovým predchodcom bol švajčiarsky klobučník Heinrich Hösli (1784-1864), ktorý uverejnil sedemstostranový dvojzväzok “Eros. Mužská láska Grékov, ich vzťah k dejinám, výchove, literatúre a zákonodárstvu” (1836-1838), ktorý sa obracal proti kriminalizovaniu. S menom Anny Rüling-ovej je spojená jedna z lesbických bojovníčok. Dňa 9. októbra v jeseni 1904 mala na svete prvý lesbickopolitický prejav pred WhK a zainteresovanou verejnosťou, asi 300 osobami. O niekoľko týždňov neskôr zopakovala svoje vystúpenie, 27. októbra v Berlíne, pred verejným zhromaždením slobodomyseľného, občiansko-anarchistického zväzu pre ľudské práva (Bund für Menschenrechte) okolo Johannesa Holzmanna (1882-1914). Podľa policajného protokolu sa zhromaždenia zúčastnilo 130 osôb, z toho 60 žien. Z historického hľadiska je prejav Anny Rüling-ovej viac ako výnimočný a významný. Svedecké výpovede lesbických žien z prelomu 19./20. storočia sú ojedinelé. Jedny z mála, ktoré sa zachovaly, majú sexuologický kontext, v ktorých ženská láska bola po väčšine patologizovaná. Vo svojom prejave kritizovala Anna Rüling-ová ignoranciu a tabuizovanie homosexuality ženským hnutím. Aj ženy ktoré dlhé desaťročia spolu žily, sa na konci 19. storočia neoznačovali v rámci vykonštruovaných sexualnych pojmov ako homosexuálne. Anna Rüling-ová označila, na tú dobu z politického hľadiska veľmi odvážnym spôsobom, ženské hnutie ako “kultúrnopolitickú nevyhnutnosť” a homosexualitu ako “prírodovednohistorickú nevyhnutnosť”, “vrodený sexuálny pud”. Argumentovala za emancipáciu žien a proti sexizmu a mysogynii (chorobnej nenávisti voči ženám) a taktiež schorobňovaniu homosexuality. Čo už v tom období bolo škandalizované, žije dnes i naďalej pod rúškom tolerancie a liberalizmu, tak ako náďej, že sa “to” nestane s mojou dcérou a títo ľudia nikdy nebudú môcť vychovávať deti. A pokusy o biologické vysvetlenie sa teší zase pozornosti. Sexuálne vedy sa vyvinuli v polovici 19. storočia k samostatnej discyplíne na základe rôznych prírodných vied, najmä medicíny a psichiatrie. Sexuologické poznatky zohrali dôležitú úlohu v štátnických a hlavne právnických diskusiách o homosexualite. Lesbické ženy neboli zákonom kriminalizované. Na prelome storočí sa však vďaka argumentácii s možnosťou zvádzania heterosexuálnych žien rozbehla diskusia o začatí aplikácie § 175 trestného zákona i na lesbické ženy, ktorý platil iba pre mužskú homosexualitu. Podľa Anny Rüling-ovej je kriminalizácia mužskej homosexuality spojená s jej prezentovaním na verejnosti. Ženská homosexualita je menej známa. Psychicky tlak verejnosti a diskriminácia žien je veľká- i keď ženy žili samé a zarábali. Hnutie homosexuálov a ženské hnutie si mali vzájomnne k svojemu uznaniu a právam pomáhať a neprávosť zo sveta zmiasť. Rüling-ová konkretizovala ženské hnutie, ktoré malo napomôcť otázke homosexuality k istej dôležitosti. Podľa nej je povinnosťou ženského hnutia homosexuálom v ich boji pomôcť, lebo bojovníčky za práva žien, bojovali taktiež za právo slobodomyseľnosti a práva za sebaurčovanie. Bojovníčky za ženské práva boli Rüling-ovou doslova provokované. Spojenie medzi ženskou a homosexuálnou Emancipáciou bolo ňou vyzdvihované, za čo bola ostro kritizovaná. V Centralblatt des Bundes deutscher Frauenvereine (v hlavnom liste zväzu nemeckých ženských spolkov) bol v rokoch 1904/1905 v rubrike s názvom «vyhlásenia» publikovaný anonymný text s názvom «drzá agitácia bez hamby», ktorý podľa všetkého pochádzal z pera Marie Stritt-ovej (1855-1930), ktorá Centralblatt vydávala. Článok je plný nenávisti voči lesbám a teplím. Aj Helene Lange-ová (1848-1930), predstaviteľka mierneho občianskeho ženského krídla kritizovala Rüling-ovej prejav- a to i z toho dôvodu, že sa sama bála byť považovaná za homosexuálnu. Žila a pracovala s Gertrud Bäumerovou (1873-1954), ktorá vo svojich začiatkoch bola politicky liberálnou, neskôr nacionalisticky orientovaná. Prejav Anny Rülingovej bola pod názvom «Aké záujmy má ženské hnutie pri riešení homosexuálnej otázky?» publikované v známej Jahrbuchs für homosexuelle Zwischenstufen (v ročenke pre sexuálne medzipriestory). Jej vydavateľom bol v mene Whk berlínsky lekár Magnus Hirschfeld (1868-1935). Tento text z ročenky bol Simone de Beauvoir-ovou (1908-1986) v jej diele «iné pohlavie» (1949) reciprovaný. Z neho vychádzala i pri úvahách, že približne 20 % všetkých prostitútiek majú homosexuálne sklony. Vo Whk sa Rüling-ovej prejav stal príležitosťou a taktiež potravou pre novú diskusiu. Pričom nešlo ani tak o obsah jej prejavu ako o to, že väčšinu mužov z politického hľadiska vonkoncom nezaujímala, skôr išlo iba o to, že slečna Rüling-ová sa sama sebú považovala za homosexuálnu a otvorene bola na to i hrdá. V rozpore so « skrášlovaním » homosexuality bola jej politická úloha v objasňovaní homosexuality, ktorá bola vo Whk ostro kritizovaná. Málo k to z mužov bol ochotný sa k nej vyjadriť, lebo bola pre nich z vedeckého hľadiska nepripustiteľná. Whk bol vedeckopolitickým združením, ktorého úlohou bolo objasňovať sexualitu a venovať sa lobizmu v rámci odstránenia trestného § 175, ktorý sa obracal proti homosexuálnym mužom. Táto organizácia bola v roku 1897 založená Magnusom Hirschfeldom, lipským vydavateľom Maxom Spohrom (1850-1905) a hanoverským železničným úradníkom Eduardom Obergom (1858-1917) a taktiež prušiackym bývalým vrchným plukovníkom Franz-Josephom von Bülowom (1861-1915). Whk bol mužskou doménou homosexuálneho hnutia a nezaobišiel sa bez vtedajšieho sexizimu. Bol ale spojený i so sexualnereformovaným krídlom ženského hnutia. Prvá žena, bola do tzv. vrchného úradu zvolená až po 13 rokoch. Bola ňou spisovateľka Toni Schwabe-ová (1877-1951), neskôr i Helene Stöcker-ová a taktiež homosexualne politicky angažovaná a sexuálnovedecky publikukujúca Johanna Elberskirchen-ová (1864-1943), ktorá sa podobne ako Anna Rüling-ová otvorene označovala za homosexuálnu. Osobná a taktiež politická odvaha 24-ročnej Anny Rülingovej hovoriť pred takým veľkým, spoločensky zmiešaným a sexuálne rôznorodoorientovaným publikom, čo bolo v tom období pre ženy absolútne tabu, sa nedá slovami oceniť a ku tomu sa ešte sama outovať a byť na to hrdá. Jej ľutovanie by v roku 1904 bolo samozrejmé, ale nie sebavedomé vystúpenie a požiadavky Anny Rüling-ovej. Snáď o žiadnej žene, ktorá sa na prelome 19./20. storočia sama opisovla ako homosexuálna, sa nenapísalo vedecky a politicky toho viac ako o Anne Rüling-ovej. Je to dosť kuriózne, nakoľko o nej nebolo skoro nič známe. Za pseudonymom Anny Rülingo-ovej, ale aj Th. Rüling, sa skrývala novinárka Theo Anna Sprüngli-ová. Theo Anna Sprüngli-ová sa narodila 15. augusta 1880 v Hamburgu. Jej matkou bola Caroline Sprüngli, rodená Dangers (1855-?) a otcom Adolf Sprüngli (1844-?), švajčiarsky zámorský obchodník, ktrorý v Hamburgu žil a zastupoval helvecijsko-konzulárske záujmy. S minimálne jednou sestrou vyrastala v prísnom duchu hanzeátskej rodiny. Doposiaľ je v Nemecku známych ďalších 7 pôsobísk Anny Sprüngli-ovej. Medzi nimi : Hamburg, Štutgart, Berlín, Düsseldorf, Ulm a v jeho blízkosti ležiace Blauberen a naposledy Delmenhorst. Vo svojom rodnom meste Hamburgu navštevovala dievčenskú školu a ako typické dieťa zo stredných pomerov navštevovala hodiny klavíru a hudby. Ako 17-ročná začala písať v Hamburger Fremdenblatt (v hamburskom cudzineckom liste) a tým sa začala jej novinárska kariéra. V Štutgarte ukončila gymnázium so záverečnou skúškou a po svojom krátkom pobyte v Hamburgu, odišla do Berlína. Tam pracovala v rokoch 1905/1906 vo vydavateľstve Scherl , najväčším vydavateľským koncernom na rieke Spree, ktorému medzi inými patrili i noviny Der Tag (Deň) a Berliner Tages-Anzeiger (Berlínsky denný oznamovateľ), ktorý o niekoľko rokov neskôr padol do rúk známeho nacionalistu Alfreda Hugenberga (1865-1952). Z Berlína sa Theo Anna Sprüngli presťahovala do Düsseldorfu, kde žila a pracovala 30 rokov: od roku 1914 až do polovice dvadsiatych rokov písala pre ženskopravicové zmiernené, národne-patriotistické Neue Deutsche Frauen-Zeitung (Nové nemecké ženské noviny), ktoré vznikli z Rheinisch-westfälischer Frauenzeitung (Rýnsko-westfálskych ženských novín), ktoré neskôr vychádzali v mužskej réžii pod názvom Der Bürger (Občan), ktorý fungoval ako oficiálny klubový orgán Nemeckého ženského klubu. Ako novinárka písla najmä o hudobnom a kultúrnopolitickom dianí a o svete kina. Ale i cestopisy, texty o Rýnskom ženskom Klube (Rheinischer Frauenklub) a Freiburgskom zväze žien v domácnosti (Freiburger Hausfrauenverbund ). A ojedinele i glossy a recenzie kníh o hudbe. Okrem toho vydala 2 odborné knihy o hudbe : v roku 1914 bolo v kolínskom vydavateľstve Tonger vydaný Kurzer Abriß über die Musikgeschichte (krátky prehľad dejinami hudby) a v roku 1921 Das deutsche Volkslied (nemecká ľudová pieseň). V roku 1922 sa Theo Anne Sprüngli podaril “skok”v jej novinárskej kariére a to k Düsseldorfer Nachrichten (Düsseldorfským Správam). Neskôr pracovala i pre Düsseldorfer Lokal-Zeitung (Düsseldorfské lokálne noviny). Vo formuláry pre Reichskulturkammer (Ríšsku kultúrnu komoru) v novembre 1933 uviedla, že bola nezávislou spolupracovníčkou pre rôzne noviny ako napr.: Bremer Nachrichten (Brémske Správy), Dortmunder Zeitung (Dortmundské noviny), Hamburger Anzeiger (Hamburský oznamovateľ), Leipziger Neuesten Nachrichten (Lipské najnovšie správy). Na homosexuálnu tému sa odvážila písať ešte raz a to v roku 1906 vo vydavateľstve Maxa Spohra, ktorý bol známy svojími sexuálnoreformnými homosexuálnepoliticky ladenými spismi, v zväzku noviel s názvom “ Ktorá z vás je bez hriechu…Knihy z tieňa”. “ 2 poviedky sú o teplých, 3 o lesbách, a 2 z toho, čo je pre vtedajšiu dobu nezvyčajné, dokonca s happy endom. Jedny z nich je podfarbená vlatnými hudobnými autobiografickými prvkami v novele : “Mondscheinsonate” (Sonáta mesačného svitu), v ktorej sa do seba zamilujú dve ženy zo stredných pomerov, Hanna a Charlotte. Jedna z nich je nešťastne zamilovaná a snáží sa na klavíri vyjadriť svoje city voči svojej priateľke: “ Hanna, miláčik, teraz vieš všetko. Tvoja hra mi povedala to, čo Tvoje pery nevyslovili, ja som si nedovolila dúfať to, čo Ty voči mne cítiš, preto som bola taká chladná a ďakujem osudu, že ma sem priviedol”. Toto vyznanie pomôže protagonistke Hanne odvrátiť sa od plánovanej samovraždy. Dielo Theo Anny Sprüngli však taktiež ukazuje, že sa k nej nemožno stavať bez kritiky a bez akýchkoľvek námietok. Ako novinárka bola Theo Anna Sprüngli nemeckou patriotičkou, nacionalistkou a súhlasila s vojnou, keď v kultúrnoimperialistickom duchu vyhlásila : “nemecká kultúra je silná i v zúriacej búrke vojnových časov a svoje žehnanie ponesie i do nepriateľských pokorených krajín. Nemecké umenie je chranené nemeckým mečom”. Kultúra podporuje politiku a naopak a to podľa motta : na nemeckej osobnosti vyzdravie svet. Theo Anna Sprüngli-ová nebola len kultúrnopolitickou pisateľkou. Viedla napr. opernú réžiu na jednom divadle na fronte a angažovala sa politicky v rôznych organizáciách : v roku 1915 bola 1. zapisovateľkou v düssledorfskej skupine Flottenbund deutscher Frauen ( Zväz žien nemeckej flotily). Tento spolok bol založený v roku 1905 vďaka agitačnej práci Deutscher Flottenverein, ktorý bol založený v roku 1898. Tento spolok patril podobne ako napr. ženská skupina Ostmarkenvereinu (Spolok východnej marky) a ženská pomocná organizácia Deutsche Kolonialgesellschaft (Nemecká kolonizačná spoločnosť) k centrálnym nacionalistickým, kolonialistickým spojeniam žien v nemeckej Ríši, k čomu patrili i vidiecke i mestské organizácie žien v domácnosti. V Reichsverband Deutscher Hausfrauenvereine ( Ríšsky zväz nemeckých žien v domácnosti) bola novinárka Sprüngli-ová aktívnou členkou tlačovej komisie. Centrálnym a politickým cieľom tohto zväzu bol «hospodársky a morálny rast našej nemeckej otčiny«. Životná situácia a činnosť Theo Anny Sprüngli-ovej počas národného socializmu sa doposiaľ dala len veľmi ťažko rekonštruovať. Členkou NSDAP (Národno-socialistická strana Nemecka) asi nebola ale patrila k Reichsverband Deutscher Schriftsteller (Ríšskemu zväzu nemeckých spisovateľov). V jej aktách pre Reichsschriftumkammer (Rišskej literárnej komory) však nie je žiadna zmienka o jej ranných homosexuálnopolitických prejavoch a publikáciách. Jej mlčanie ju asi neprezradilo. Koncom tridsiatych rokov sa z Düsseldorfu odsťahovala. Od tohto obdobia už asi nevykonávala novinárčinu ako hlavné zamestnanie. V tomto období vykonávala v ulmskom divadle scenárske, herecké a dramaturgické práce. O desať rokov neskôr sa usadila v Delmenhorste, mieste nachádzajúcom sa medzi Brémamy a Oldenburgom. Tam pracovala až do zatvorenia mestského divadla ako dramaturgička. Vedúca reklamy a večerov. V roku 1949 mala svoj comeback ako novinárka pre Delmenhorster Zeitung (Delmenhorstských novín) a Nordwestzeitung (Severozápadné noviny). Pre noviny sa angažovala až do svojej nečakanej smrti, 8. mája 1953, vo veku 73. rokov. Patrila medzi najstaršie novinárky Spolkovej Republiky. Na osobe a činnosti Theo Anny Sprüngli-ovej možno nájsť veľké protiklady a ambivalencie a jej politickú nesúdržnosť a to i pri pohľade na ňu ako historickú identitu pre lesby a ženy : jej členstvo v pravicových organizáciách, z ktorých nie je vidno žiadne dištancovanie sa alebo zaujatie kritickej pozície, jej žhavý nacionalizmus a patriotizmus, najmä počas 1. Svetovej vojny, len veľmi ťažko umožňuje nielen (lesbica) ženám sa s ňou ztotožniť . Politické a vedecké diskusie posledných rokov nám ponúkajú možnosti sa s našou predchodkyňou plnou protikladov kriticky zaoberať. Nielen politicky ambivalentné, taktiež ostro kritizujúce aspekty politickej práce Theo Anny Sprüngli-ovej sú časťami “negatívneho lesbického diela”, tak odvodené od Jeana Améryho. Sprüngli-ovej dobové, často radikálne názory na homosexualitu, jej emancipované predstavy o ženskom a mužskom bytí sú naopak súčasťou “pozitívneho lesbického diela”. Zamlčaním jedných z týchto častí by boli kritické dejiny, nielen pri pohľade na naše predchodkyne a predchodcov emancipačného hnutia, skreslené.
© Christiane Leidinger (Berlin 2005) Všeobecná literatúra
|